limeriky ( zaježovská báseň )

Tam, kde drozda štebot zo stromu znie,
Tam, kde steblo trávy so slnkom sa miluje,
Kde v nekonečnosti hviezdneho neba sa stratím
a ku svojím koreňom prinavrátim,
Tam môj domov je.

Tam, kde bosá chodiť smiem,
a na všetko živé sa usmejem,
praskot ohňa, zvuky noci,
ten milión rokov starý pocit,
sú veci, ktoré milujem.

Moje dva svety (knihomolovská úvaha)

Žijem v dvoch svetoch. Vo svete ľudí, a vo svete kníh. No nie sú oddelené. Navzájom sa prelínajú. Jeden čerpá z druhého, idú ruka v ruke, v mojom vnútri.
Na vstup do prvého sveta, sveta kníh, mi stačí málo. Knižka. Malá či veľká, hrubá či tenká, v pevnej väzbe či paperback, kúpená či z knižnice. Stačí ju otvoriť a začať čítať. Nie každá stojí za to, aby sa človek prekúsal prvou kapitolou...no ak ma osloví, zabúdam na okolitý svet a vstupujem do neznámych krajín.
Spoznávam hrdinov a zažívam ich dobrodružstvá. Smejem sa s nimi i plačem, bojím sa o ich (svoj život) , putujem púšťou aj pralesom, rozprávam sa s domorodcami. Napĺňam svoj životný osud, hľadám lásku, milujem a zase ju strácam. Žiarlim i nenávadím. Objavujem iné svety a zachraňujem ten náš. Zažívam strasti vojen aj opojenie mieru. Som osamelý pútik i stredobod pozornosti . Čarujem, som neviditeľná a viem cestovať časom.
Najradšej mám však myšlienky...tie, ktoré sa mi krásne dostávajú pod kožu a nedá mi si ich nezapísať, aby som si ich mohla pripomenúť, keď budem potrebovať povzbudiť, či inšpirovať sa. Sú knižky, ktoré prečítam na jeden dych a také, ktoré si rozložím na dlhší čas, aby som sa z nej mohla tešiť viac dní. Myslím, že obe je v poriadku. Najlepšie je tá knižka, ktorá zanechá vo mne intenzívny pocit a po jej prečítaní mi je ľúto, že sa skončila. Pretože s ňou sa skončil aj jeden z príbehov, ktorého som bola na chvíľu súčasťou a pokiaľ za to naozaj stál, niečo vo mne zanechal.
Druhý svet je však skutočný. V ňom naozaj putujem...možno nie púšťou a pralesom (aspoň zatiaľ), skôr po chodníčkoch, ktoré pre mňa pripravil sám život. Občas sú kľukatejšie, občas nudnejšie ako tie v knihách. Sú však skutočné.
Existenciu v tomto svete však nemôžem prerušiť zavretím knihy po prečítaní kapitoly, skončiť, keď sa mi zachce. Je to neustávajúci život, niekedy plynúci pomalšie, inokedy rýchlejšie,(zvyčajne presne naopak, ako práve chceme). V tejto nevýhode je však súčasne jeho čaro. Je ozajstný. Prenikajúci do špiku kosti,v ňom cítiť chute, vône, dotyky pohľady... neuveriteľný kolotoč šťastia i smútku, striedajúcich sa ľudí, známych i neznámych, znamení, splnených snov. Cítiť v ňom dôsledky mojich činov a neopakovateľnosť situácii. Nemôžem nalistovať obľúbenú kapitolu a zažiť ju znova. V porovnaní s knihou neviem, koľko strán mi ešte zostáva do jeho konca a práve preto musím žiť každú stranu najlepšie ako viem. Niektoré síce budú menej popísané, niektoré by som najradšej vytrhla, no za tie stránky plné zážitkov mi to stojí.
Svet kníh môže krásne dopĺňať ten skutočný svet, môže ho robiť bohatším. Všetko je v poriadku, pokiaľ sa viac tešíme na realitu ako na putovanie očami po riadkoch. Pokiaľ nepovýšime predstavy nad skutočné zážitky a nezabudneme naozaj dýchať a vidieť veci okolo nás. Pretože keď ich uvidíme nielen očami, ale aj srdcom, zistíme, že čítame vlastne tú najkrajšiu knihu, aká kedy bola napísaná. Knihu života.

bio dzifče

ako malé dievča...už je to za nami,
pri hnoji som sedávala, s mojimi hračkami :)

ďakovná

Vďaka Ti za stromy,
ktoré pre mňa vyrábajú kyslík.
Vďaka Ti za rieky,
ktoré napájajú moje telo.
Vďaka Ti za polia,
na ktorých rastie moja potrava.
Vďaka Ti za vdzuch,
ktorý živí moje bunky.
Vďaka ti za hlinu,
ktorá raz bude príbytkom pre moje telo.
Vďaka Ti za energiu,
ktorá raz bude príbytkom pre moju dušu.
Vďaka Ti za ráno,
ktoré mi dáva deň čo deň novú šancu.
Vďaka Ti za večer,
ktorý mi umožní vziať si pponaučenie zo dňa.
Vďaka Ti za starnutie,
ktoré zdôrazňuje, že nemám mrhať časom.
Vďaka Ti za Ľudí,
ktorí ma môžu naučiť to, čo ja nie.
Vďaka Ti za prehry,
ktoré mi dovoľujú rásť.

Posnažím sa Ti poďakovať
mojím životom.
Posnažím sa našľapovať pomaly,
aby som neničila tvoju pôdu.
Posnažím sa čerpať z teba čo najmenej,
aby ostalo aj pre Tvoje ďalšie deti.
Posnažím sa pohybovať so súcitom,
považujúc všetky tvory za svojích bratov.
Posnažím sa tancovať podľa tvojej melódie,
a splynúť s Tvojou dušou.

Posnažím sa odísť s o najmenšou stopou
na Tvojom tele.

oslavná

voňať trávu
chytiť lienku
sypať hlinu
vyčkať chvíľku
chodiť nežne
tančiť s rosou
zatočiťť sa
s vílou bosou
byť všetkým
a ničím
usmievať sa
bez príčin
len tak ležať
dýchať pomaly
vnímať svet
piatimi zmyslami
poďakovať Zemi
za jej ochranu
že sa ďalej točí
na tú správnu stranu
že je teplo
že je zima
že každá chvíľa
je vžy iná
zaspať v machu
pod hviezdami
so šuchotom lístia
pod vetvami
snívať sny
s úsmevom na tvári
nebáť sa
veď všetko sa podarí
zobudiť sa so slnkom
pozdraviť deň
privítať okamžik
a žiť preň

kvapka nádeje

Nikdy sa nevzdávaj.
Ver si. Bež.
Kvapka nádeje sa vždy objaví.
Nezastavuj sa. Leť.
Leť sa svojím snom,
neuteč ani núdzovým únikom.
Už nevydržíš. Nezvládaš to.
Tam v diaľke sa čosi ligoce...čo je to?
Kvapka nádeje tam ešte stále je.
Je len na tebe, či ju chytíš, a či nie.
Sily pribúdajú. Vládzem.
Ak budem chcieť, tak to dokážem.
Keď budete chcieť všetko vzdať
a do diaľky sa odoprať,
iste ju niekde vzhliadnete,
maličkú kvapku nádeje.

život

Keď príde náš čas
narodíme sa.
Je to veľká chvíľa
pre mamu i pre otca.

Odvtedy každý nový deň
prinesie niečo nové.
O chvíľu vieme rozprávať
i skákať na jednej nohe.

Začneme chodiť do škôlky
prvé chvíľe bez mamičky.
Spočiatku len hanbíme sa,
tlačíme k sebe špičky

o pár dní sa s deťmi hráme,
spievame pesničky,
vonku s naháňame
a recitujeme básničky.

Už sme veľkí, ideme do školy,
učíme sa abeceu píšeme úlohy.
Triedna pani učiteľka,naša druhá mamička,
hovorí nám rôzne veci,
čuduje sa hlavička.

No a keď už dospievame,
ťažké s nami vychádzať.
Protivní a náladoví
nemôžeme sa vystáť.

Keď sme plní múdrostí,
zdá sa, že sme dospelí,
začíname správne konať...
kde sa tie deti podeli?

Máme svoje vlastné deti
všetko začína odznova.
Neskôr však v nich objavíme
svoje druhé ja.