Poď ku mne. Vyzuj sa.
Naboso našľapuj vedľa mňa.
Nie po mojich šľapajách, ale povedľa. Aby im nebolo smutno.
Dva krát dva sú štyri. Vytvárame ich my.
Precíť ten chlad pod nohami. Neboj, ja ho cítim tiež.
Myslíš, že tráva si pamätá, kto po nej chodil?
Pozná všetkých, ktorí jej zlomili stebielko?
Vidí ľudí po nej bežať, nerozhodne stáť, sedieť, milovať sa?
S tichým dovolením vpisujeme ďalšiu kapitolu do jej pamäte.
Podaj mi ruku.
Nech si nás zapamätá ako tých, čo na ňu našľapovali s láskou.
Pošepká o nej stromom
a tie zaševelia radosťou.
Biele lupene budú padať na naše hlávky...
odnesú nás do rozprávky.
