nedeľa 26. decembra 2010

pátranie po zmysle nezmyselnosti



Pozri hore. Hviezda svieti.
Zabudni, že čas tak letí.
Prázdny priestor. Tma a planéty.
Krútia sa, akoby tu boli naveky.

Protipóly. Čierna a biela. Jin a Jang.
Stagnujúce Slnko a nekonečne rýchlo
rozpínajúci sa vesmír.
Ktoré z toho je skutočnejšie? Uchopiteľnejšie?
Nepopál sa na realite. Aj tak neexistuje.
Tam priestor ani čas nemajú svoje miesto.
Stali sa irelevantné.

Ľudia už dávno sklopili zrak.
Tik-tak-tik-tak...z meškania máme strach.
Raňajky, obed, večera,
už aby tu bola nedeľa.

Šijeme nohavice
asfaltujeme cesty
počítame kvantovú fyziku
nosíme digitálne hodinky
(čo je to vlastne sekunda?)
vyrábame reklamy
a ľavou rukou sa škrábeme
na pravom pleci.

Predávame svoju slobodu pracovnému času.
Nespíme, nemilujeme sa, nežijeme.

Raz v noci padneme únavou na chladnú zem,
do rosy, stebiel trávy.
Oči pozrú nahor a uvidia Veľký voz.
(Pokiaľ nebude veľké svetelné znečistenie.)
Ešte stále tam je. Ten obrázok z detstva.
A vyzerá, že mu je úplne jedno,
koľko máme na účte.
A firemné auto.
A dom na splátky.
Svojou prostou existenciou nám vypaľuje na čelo
nezmyselnosť nášho bytia.

Prečo mu teda dávame ešte menej zmyslu?
Poď, nasadaj do VeĽkého voza. Ja budem ťahať jeho ojo.
A pokúsme sa ho predsa hľadať.
Cez zmysly poznávajme ten skrytý zmysel vecí.

Výdych



Keď raz umriem,
nech je to s láskou v srdci.
Nech si drozdy nad mojím hrobom štebocú,
ako veľmi som milovala.

Keď raz umriem,
nech ma pochovajú pod osiku.
Trepotajúcimi lístkami bude demonštrovať,
že smrťou nemizne radosť na svete.

Keď raz umriem,
nech vzniknú tisícky ďaľších životov.
Večný kolobeh. Nádych a výdych.
V zemi sa premenia jeden v druhého.

Keď raz umriem,
zdvihnite oči k nebu.
Hviezdy tam stále budú svietiť
a ukazovať cestu živým.
Kam má však tá cesta viesť?
Ja snáď už budem vedieť.
Pošepkám to drozdom a osike.