štvrtok 22. septembra 2011

BudaPeštiansky kvázi-cestopis



Mám rada veľké mestá. Paradoxne. Hoci nemám rada davy ľudí, ktorí do mňa na každom kroku vrážajú a kľučkovanie na križovatkách, predsa sa v nich človek cíti akosi osamote, stratený v dave a konfrontovaný sám so sebou, čo ho posilňuje. Časom zistí, že veľkomestá, metropoly na európskom kontinente sú si v niečom podobné. A nemyslím tým len to, že v každom sú zájazdy japoncov (čo fakt sú). Budovy, ľudia, výhľady a pocity. Začne hľadať súvislosti, vidí v tom kus spoločnej histórie. A takým mestom je aj Budapešť.
Na výlet do metropoly našich maďarských susedov som sa tešila už dlho. A tak sme sa tam so Zuz, spoločníčkou na moje tripy, počas babieho leta konečne vybrali. Pri tom ma napadá rada č.1: nezabudnite si doma pamäťovú kartu. (že Zuz?) Aj keď... striedanie si jednej karty z foťáku do foťáku má tiež svoje čaro.
Očakávala som asi niečo ako Paríž či Prahu, možno čosi viac nostalgické a bližšie. A ono to tam naozaj bolo. Z viac-menej nevysvetliteľných dôvodov sme si o tomto meste pred výletom skoro nič nezistili. Asi sme čakali, že sa t dáko zariadi. Už pred cestou sme preto získavali informácie od ľudkov, ktorých sme stretli. Ujo na internátnej vrátnici nás vystríhal, že maďari nemajú moc v láske slovákov (super, to moje tričko so slovenským nápisom bude mať iste úspech...) a angličtina nám tam asi moc nepomôže. Rada č. 2: neverte, pokiaľ sa nepresvedčíte na vlastné oči. Ujo tam bol kedysi na nákupy v Priore a od vtedy sa predsa dosť zmenilo. V Pešti dnes hľadáte „domorodca“ asi dlhšie ako turistu, navôkol počuť všetky reči sveta. Až som mala pocit, že Babylonská veža musela byť v Budapešti. A nenávisť voči slovákom je tiež len prežitok. Potešil ma chlapík na pošte, kde som posielala pohľadnicu (áno, som klasik). Zaváhal, zdvihol prst a pomaly povedal: „dvesto a dvadsať“. Forintov, aby sme sa rozumeli. A že nespíkujú! Oni dokonca hovoria po slovensky! Aby som sa vrátila k pôvodnej pointe, že sme šli viac – menej na blink...získali sme si sympatie u pár ľudí a doporučenie ísť za nosom a nasávať atmosféru. Tak sme aj učinili a mesto sa nám otvorilo samé, ponúklo nám mapy, sprievodcov a my sme ho preskúmavali do špiku kosti. Teda, aspoň čo 2 dni dovolili.
Keďže sme vyrážali zo Zvolena o pol tretej ráno, podriemavali sme vo vlakoch. Na levickej stanici sa nám schrupnúť nepodarilo, keďže chlapíci nás, blížiacich sa k lavičkám s túžbou zložiť si kosti, upozornili: „Pozor, moč!“ Keďže sme nechceli mať na podrážkach suvenír, zvolili sme pobyt na čerstvom vzduchu a zaspali sme až vo vláčiku. Ani sme sa nenazdali a už ma triasol sprievodca za plece: „Štúrovo“! V miestnej staničnej čakárni sme ešte trochu sockovali a pospávali na lavičkách, no so zapĺňaním stanice sme to radšej otočili na vertikálnu polohu. V kupé s arómou tresky (neviem, odkiaľ sa to šírilo), sme pricestovali do Pešti.
Jónapot Budapešť! Myslím, že preferujem nečakané situácie, miesta, ktoré si ma sami nájdu, stretnutia so zaujímavými ľuďmi a vdychovanie atmosféry ako iba nasledovanie pamiatok podľa sprievodcu (čo sme, popravde, tiež robili). Ale ono to ide ruka v ruke. Preto sa obávam, že môj cestopis nebude veľmi ortodoxný.
Po príchode na perón (mimochodom, v naozaj peknej budove), sme absolvovali pár zmetených prechodov zo stanice pred stanicu a naopak. Bolo to súčasťou nášho „zorientovania sa“ a hľadania úschovne batožín. Do staničného prostredia sa hodí rada č. 3: Netreba sa nechať odrbať (pardon, oklamať, ak chcete). Ako Anna Franková verím, že ľudia sú v skutočnosti dobrí.Aj keď, niekedy tú svoju dobrotu zakrývajú. A kvôli čomu? Money, money, money, always funny...všetci poznáme. Stanica je ako mravenisko plné zmätených turistov, hľadajúci istotu v dákom hostelíku. A čím ľahšie riešenie, tým lepšie. Preto sme aj my skočili na háčik jednej milej tetule, ponúkajúcej nám nocľah. To, že zľavila z návrhu 30 euro za izbu pre 2 osoby na 10 eur, som naivne pokladala za prejav ľudskosti. A to, že nás chcela osobne zaviesť na hostel, ako ďaľšiu poľahčujúcu okolnosť. Ale aj moja naivita má svoje hranice (vďakabohu!) a na jej návrh odviesť sa spoločne MHD na miesto činu načierno (vraj má rezervné lístky, ak by sa ukázal revízor), som už neskočila. Ani jej komplimenty, akú mám dobrú angličtinu, ma neobmäkčili (koniec koncov, nie je to až taká pravda). Nech sa strčí. Prvú skúšku sme mali za sebou a ja som vedela, že dve cudzinky sa v tomto meste nestratia. Na stanici si náš našli aj mapy a papieroví sprievodcovia po Pešti (a ešte zadarmíka, pozornosť mesta), tak sme si konečne pripadali ako riadni turisti.
Od hradného vrchu sme neboli na výlete dve, ale traja. Aby nám bolo veselšie, stal sa našim spoločníkom los (podľa mňa sob, ale dobre). Taký malý, kľúčenkový, s magnetom vrazeným do hlavy. Fotili sme ho s pamiatkami ako tá spoločnosť čo zarába na cestovaní plyšákov po svete. Rada č. 4: nespúšťajte z dohľadu svojho losa! O chvíľu sa totiž z neho stal „lost los“. Naposledy sme ho zahliadli na múriku, ako sa díval tým svojím losím pohľadom na mesto, a zrazu sa vyparil. Navždy zostane v našich srdciach. No, aj los sa dá nahradiť a tak nám chvíľu robil spoločnosť jeho náhradník. Ako poznamenala Žužu, tak teta, ktorá ich predávala, si musela myslieť: „Dnes idú tie losy ale na dračku!“. A určite to nechápala...veď povedzme si úprimne, asi nepatrí medzi top maďarské suveníry. 
Medzičasom, ako išla Zuz nahradiť starého losa novým, mi začali dvoriť hudobníci vyhrávajúci pre turistov. Asi preto že som sa jediná v okolí kývaním nôh z múriku chytala na ich rytmy. Keď zistili, že som zo Slovenska, spomenuli „Pozsony“...aneb Bratislava, ktorá pre väčšinu maďarov reprezentuje celé Slovesko. No keď mi začal jeden, ktorý sa po mojom predstavení sa ako „Andrea“ predstavil „Bocceli“ šuškať do ucha čosi, čomu som už nerozumela, bola som vskutku rada, že sa o chvíľu vzdialili hrať inam.
Naša túžba po prírode nás zaviala na Margitin ostrov. Ako najväčšia zelená plocha v meste je skvelým útočiskom pre nás stromo-filov. Okrem nich sa tu vyskytuje aj množstvo atlétov, cyklistov, a iných druhov športovcov, zaľúbených párikov, kvetinových záhonov, veveričiek a langošov. Rada č. 5: ak chcete jesť langoše aj v budúcnosti, jeden vám stačí! Okrem toho tu človek môže pozorovať čajky a loďky, vdychovať vôňu Dunaja a cítiť sa pritom ako doma (celkom ako u nás na Váhu).
Najlepšie sa raňajkuje pod synagógou. Neviem, či musí byť druhá najväčšia na svete, ako v našom prípade. Treba skúsiť. Z rána sa navyše dobre prechádza poloprázdnou židovskou štvrťou. Z domov a nápisov dýcha blízka minulosť, akási mystika. Ešte stále (alebo opäť) si tu žijú. A sú akční! Veď židovskú synagógu máte podľa oznamu „like“- ovať aj na facebooku. A na záver rada č. 6: Nezháňajte čabajku v židovskom mäsiarstve.

Turisti všade navôkoľ majú tú výhodu, že môžete fotiť na samospúšť aj spoza chrbta a viete, že po 10 sekundách nájdete foťák na svojom mieste, pretože pri ňom nastavuje svoj statív Japonec ( a zase). A tak vďaka tomu máme fotku nás dvoch + losa na Námestí hrdinov.
V pamäti mi ostanú aj komické situácie keď napríklad hľadáte wécko a zdá sa, že v celej Budapešti sú zatvorené. Keď sme si kvôli tomu sadli na kávu, zistili sme, že v tej mini-kaviarničke sociálne zariadenia nie sú. A navyše sme asi nechali najmenšie sprepitné v histórii a po neskoršom prerátaní tých pár forintov na eurá sme zostali trochu zahanbené. Teda Zuzka....ja som sa začala rehliť.

V závale ďalších spomienok sa vynárajú: fotenie arabských turistov pred kostolom, ktorí boli večne nespokojných s kompozíciou alebo čím (doteraz neviem). Spanie na izbe s ďalšími desiatimi ľuďmi, keď neviete, s kým sa ráno prebudíte po ľavoboku, či stretnete v kúpelni holiť sa. Aspoň že tie skrine, v ktorých som si na prvý pohľad myslela, že sú naše lôžka, boli len skriňami a pravé postele boli za závesom...uf. Prechádzanie na križovatkách, kde si idú autá veselo aj na vašu zelenú. Písanie pohľadnice na koši pre psie hovienka. Nedorozumenia s predavačmi kvôli jazykovej bariére. Mestské mini lavičky na pol rite. A mnoho ďaľších vecí a chvíľ, ktoré robia mesto jedinečným pre každého iným spôsobom.
Rada č.7.: zabudnite na všetky moje vyššie spomenuté rady i tie, valiace sa na vás z iných strán, a zažite si mesto po svojom. Určite vo vás niečo zanechá. Köszönöm Budapešť!

utorok 10. mája 2011

jarná


Snežia čerešne
a odkvitajú púpavy.
Je máj.

A život beží rýchlejšie
ako zvyčajne,
príroda zrýchlila rytmus
svojej ódy na radosť.
Lístie briez šepotá
aby sme aj my začali odznova.
A taktiež rýchlo, lebo nieto času.

Otvor srdce a pochopíš
že zo zeme je človek živý,
že rieka má vždy dva brehy,
že najkrajšie vonia tráva čo raší,
že najlepší spoločník je hviezdne nebo,
že jedine láska dáva vznik
miliónom ďalších životov.
že Slnko vyjde každé ráno
a dáva ti šancu žiť.

Je len na tebe ako.