nedeľa 26. decembra 2010

pátranie po zmysle nezmyselnosti



Pozri hore. Hviezda svieti.
Zabudni, že čas tak letí.
Prázdny priestor. Tma a planéty.
Krútia sa, akoby tu boli naveky.

Protipóly. Čierna a biela. Jin a Jang.
Stagnujúce Slnko a nekonečne rýchlo
rozpínajúci sa vesmír.
Ktoré z toho je skutočnejšie? Uchopiteľnejšie?
Nepopál sa na realite. Aj tak neexistuje.
Tam priestor ani čas nemajú svoje miesto.
Stali sa irelevantné.

Ľudia už dávno sklopili zrak.
Tik-tak-tik-tak...z meškania máme strach.
Raňajky, obed, večera,
už aby tu bola nedeľa.

Šijeme nohavice
asfaltujeme cesty
počítame kvantovú fyziku
nosíme digitálne hodinky
(čo je to vlastne sekunda?)
vyrábame reklamy
a ľavou rukou sa škrábeme
na pravom pleci.

Predávame svoju slobodu pracovnému času.
Nespíme, nemilujeme sa, nežijeme.

Raz v noci padneme únavou na chladnú zem,
do rosy, stebiel trávy.
Oči pozrú nahor a uvidia Veľký voz.
(Pokiaľ nebude veľké svetelné znečistenie.)
Ešte stále tam je. Ten obrázok z detstva.
A vyzerá, že mu je úplne jedno,
koľko máme na účte.
A firemné auto.
A dom na splátky.
Svojou prostou existenciou nám vypaľuje na čelo
nezmyselnosť nášho bytia.

Prečo mu teda dávame ešte menej zmyslu?
Poď, nasadaj do VeĽkého voza. Ja budem ťahať jeho ojo.
A pokúsme sa ho predsa hľadať.
Cez zmysly poznávajme ten skrytý zmysel vecí.

Výdych



Keď raz umriem,
nech je to s láskou v srdci.
Nech si drozdy nad mojím hrobom štebocú,
ako veľmi som milovala.

Keď raz umriem,
nech ma pochovajú pod osiku.
Trepotajúcimi lístkami bude demonštrovať,
že smrťou nemizne radosť na svete.

Keď raz umriem,
nech vzniknú tisícky ďaľších životov.
Večný kolobeh. Nádych a výdych.
V zemi sa premenia jeden v druhého.

Keď raz umriem,
zdvihnite oči k nebu.
Hviezdy tam stále budú svietiť
a ukazovať cestu živým.
Kam má však tá cesta viesť?
Ja snáď už budem vedieť.
Pošepkám to drozdom a osike.

nedeľa 31. októbra 2010

dušičková

Na cintoríne zapaľujete svietniky
vyrobené v Číne žijúcimi mŕtvolami.
Radšej o pár svetielok viac ako u tých vedľa...
veď ani po smrti nie sme si rovní.

Doma si zapnete fejsbúk
sem-tam niekoho virtuálne šťuchnete
a posielate smajlíky cudzím ľuďom.
Aby svet zase dával zmysel.

Alebo aj nie.

sen o sne



Minútu pred usnutím
kradnem Válkovi verš.
Predspánková skleróza sa vkráda pod moju perinu
a ja opäť zabúdam
to kúzelné slovíčko,
ktoré privoláva spánok.
Mesiac- ten večný stoik
neúnavne svietiac mi do izby demonštruje,
že on problémy s nepavosťou nemáva.
Veď jeho druhá časť večne sní v tme.
Schizofrenik jeden.
Moje sny uviazli niekde na polceste,
vrátnik za oknom asi zaspal (aspoň niekto)
a nechce ich vpustiť dnu.
Len ja počujem ich naliehavé klopanie.
A výdychy miliónov spokojne spiacich Ľudí.
Nikdy mi nič neliezlo na nervy viac,
ako tikajúce hodiny.
Vtedy mám pocit,
že len ja som nedávala pozor,
keď nás učili prepnúť sa na spací režim.

dobrá rada

Hovorili mu
aby si to nechal prejsť hlavou

A tak ho raz našli
s mozgom vystreleným
v rohu izby.

nedeľa 12. septembra 2010

pokus o haiku vol.1

Kvety sumachov pálkových
Padajú na chodníky
Posiate jesenným dažďom

pondelok 16. augusta 2010

čriepky

Zrátaj, koľko zlomených sŕdc máš na rováši.
Vydel vinu dvomi. Veď láska nie je vec jedného človeka.

Srdcia rozbité na kúsky ako porcelánové vázy.
Srdcia z porcelánu. Srdcia z kameňa. Srdcia z ľadu.A predsa sa niekdy roztopia. Rozbúšia sa pre iné, na tej druhej strane.
No tomu (tvojmu) sa biť nechce.
A tak od samého smútku puknú.

Koľko črepín nenaplnenej lásky máš na svedomí?
Zrátaj ich a vydel dvomi.
Bude sa ti ľahšie dýchať.

štvrtok 3. júna 2010

z rozprávky do rozprávky




Alica, vrátila si sa z krajiny zázrakov?
Myslíš, že z ruží ešte kvapká červená farba?
Možno Tom Sawyer stále hľadá s Huckom poklad
a možno Anna rojčí na brehu Trblietavého jazierka vždy,
keď niekto nalistuje túto stranu.
Dávajú si s Dianou signály a zapletajú vrkoče.
Na západe stále zúri vojna a vždy aj bude,
dokiaľ ľudia budú čítať o Paulovi Baumerovi.
A bláznov nikdy neprepustia z armády.
Blázon predsa nie je blázon.
Psíček vešia na šnúru mačičku a mačička psíka.
A tak donekonečna.
Z planéty na planétu lieta malý princ.
A chce nakresliť ovečku.
Zvieratá hlásajú, že sú si rovné,
no niektoré rovnejšie (či to ľudia?...)

Knihy zapadnuté prachom.
Knuhy nové, nečítané.
Putujúce z rúk do rúk.
Vo všetkých sú príbehy.
A vždy aj budú.

Presvedčte ma, že nie sú skutočné.

piatok 30. apríla 2010

Naboso


Poď ku mne. Vyzuj sa.
Naboso našľapuj vedľa mňa.
Nie po mojich šľapajách, ale povedľa. Aby im nebolo smutno.
Dva krát dva sú štyri. Vytvárame ich my.
Precíť ten chlad pod nohami. Neboj, ja ho cítim tiež.

Myslíš, že tráva si pamätá, kto po nej chodil?
Pozná všetkých, ktorí jej zlomili stebielko?
Vidí ľudí po nej bežať, nerozhodne stáť, sedieť, milovať sa?

S tichým dovolením vpisujeme ďalšiu kapitolu do jej pamäte.
Podaj mi ruku.
Nech si nás zapamätá ako tých, čo na ňu našľapovali s láskou.
Pošepká o nej stromom
a tie zaševelia radosťou.
Biele lupene budú padať na naše hlávky...
odnesú nás do rozprávky.

nedeľa 4. apríla 2010

inšpirovaná produkčnou ekológiou...

listy
letorast
konáre bez kôry
kôra bez konárov
kmeň bez kôry
kôra bez kmeňa
ostatné
suma

In memoriam

Stál jeden strom
lykožrút bol v ňom

Prišiel ujo zelený
naštartoval motory

Zrušil ľudkov s transparentmi
veď on je tu ten pán veľký

Stál jeden strom
Už nestojí
Veď čo po ňom.

piatok 26. februára 2010

limeriky ( zaježovská báseň )

Tam, kde drozda štebot zo stromu znie,
Tam, kde steblo trávy so slnkom sa miluje,
Kde v nekonečnosti hviezdneho neba sa stratím
a ku svojím koreňom prinavrátim,
Tam môj domov je.

Tam, kde bosá chodiť smiem,
a na všetko živé sa usmejem,
praskot ohňa, zvuky noci,
ten milión rokov starý pocit,
sú veci, ktoré milujem.

štvrtok 11. februára 2010

Moje dva svety (knihomolovská úvaha)

Žijem v dvoch svetoch. Vo svete ľudí, a vo svete kníh. No nie sú oddelené. Navzájom sa prelínajú. Jeden čerpá z druhého, idú ruka v ruke, v mojom vnútri.
Na vstup do prvého sveta, sveta kníh, mi stačí málo. Knižka. Malá či veľká, hrubá či tenká, v pevnej väzbe či paperback, kúpená či z knižnice. Stačí ju otvoriť a začať čítať. Nie každá stojí za to, aby sa človek prekúsal prvou kapitolou...no ak ma osloví, zabúdam na okolitý svet a vstupujem do neznámych krajín.
Spoznávam hrdinov a zažívam ich dobrodružstvá. Smejem sa s nimi i plačem, bojím sa o ich (svoj život) , putujem púšťou aj pralesom, rozprávam sa s domorodcami. Napĺňam svoj životný osud, hľadám lásku, milujem a zase ju strácam. Žiarlim i nenávadím. Objavujem iné svety a zachraňujem ten náš. Zažívam strasti vojen aj opojenie mieru. Som osamelý pútik i stredobod pozornosti . Čarujem, som neviditeľná a viem cestovať časom.
Najradšej mám však myšlienky...tie, ktoré sa mi krásne dostávajú pod kožu a nedá mi si ich nezapísať, aby som si ich mohla pripomenúť, keď budem potrebovať povzbudiť, či inšpirovať sa. Sú knižky, ktoré prečítam na jeden dych a také, ktoré si rozložím na dlhší čas, aby som sa z nej mohla tešiť viac dní. Myslím, že obe je v poriadku. Najlepšie je tá knižka, ktorá zanechá vo mne intenzívny pocit a po jej prečítaní mi je ľúto, že sa skončila. Pretože s ňou sa skončil aj jeden z príbehov, ktorého som bola na chvíľu súčasťou a pokiaľ za to naozaj stál, niečo vo mne zanechal.
Druhý svet je však skutočný. V ňom naozaj putujem...možno nie púšťou a pralesom (aspoň zatiaľ), skôr po chodníčkoch, ktoré pre mňa pripravil sám život. Občas sú kľukatejšie, občas nudnejšie ako tie v knihách. Sú však skutočné.
Existenciu v tomto svete však nemôžem prerušiť zavretím knihy po prečítaní kapitoly, skončiť, keď sa mi zachce. Je to neustávajúci život, niekedy plynúci pomalšie, inokedy rýchlejšie,(zvyčajne presne naopak, ako práve chceme). V tejto nevýhode je však súčasne jeho čaro. Je ozajstný. Prenikajúci do špiku kosti,v ňom cítiť chute, vône, dotyky pohľady... neuveriteľný kolotoč šťastia i smútku, striedajúcich sa ľudí, známych i neznámych, znamení, splnených snov. Cítiť v ňom dôsledky mojich činov a neopakovateľnosť situácii. Nemôžem nalistovať obľúbenú kapitolu a zažiť ju znova. V porovnaní s knihou neviem, koľko strán mi ešte zostáva do jeho konca a práve preto musím žiť každú stranu najlepšie ako viem. Niektoré síce budú menej popísané, niektoré by som najradšej vytrhla, no za tie stránky plné zážitkov mi to stojí.
Svet kníh môže krásne dopĺňať ten skutočný svet, môže ho robiť bohatším. Všetko je v poriadku, pokiaľ sa viac tešíme na realitu ako na putovanie očami po riadkoch. Pokiaľ nepovýšime predstavy nad skutočné zážitky a nezabudneme naozaj dýchať a vidieť veci okolo nás. Pretože keď ich uvidíme nielen očami, ale aj srdcom, zistíme, že čítame vlastne tú najkrajšiu knihu, aká kedy bola napísaná. Knihu života.

sobota 6. februára 2010

bio dzifče



ako malé dievča...už je to za nami,
pri hnoji som sedávala, s mojimi hračkami :)

pondelok 25. januára 2010

ďakovná

Vďaka Ti za stromy,
ktoré pre mňa vyrábajú kyslík.
Vďaka Ti za rieky,
ktoré napájajú moje telo.
Vďaka Ti za polia,
na ktorých rastie moja potrava.
Vďaka Ti za vdzuch,
ktorý živí moje bunky.
Vďaka ti za hlinu,
ktorá raz bude príbytkom pre moje telo.
Vďaka Ti za energiu,
ktorá raz bude príbytkom pre moju dušu.
Vďaka Ti za ráno,
ktoré mi dáva deň čo deň novú šancu.
Vďaka Ti za večer,
ktorý mi umožní vziať si pponaučenie zo dňa.
Vďaka Ti za starnutie,
ktoré zdôrazňuje, že nemám mrhať časom.
Vďaka Ti za Ľudí,
ktorí ma môžu naučiť to, čo ja nie.
Vďaka Ti za prehry,
ktoré mi dovoľujú rásť.

Posnažím sa Ti poďakovať
mojím životom.
Posnažím sa našľapovať pomaly,
aby som neničila tvoju pôdu.
Posnažím sa čerpať z teba čo najmenej,
aby ostalo aj pre Tvoje ďalšie deti.
Posnažím sa pohybovať so súcitom,
považujúc všetky tvory za svojích bratov.
Posnažím sa tancovať podľa tvojej melódie,
a splynúť s Tvojou dušou.

Posnažím sa odísť s o najmenšou stopou
na Tvojom tele.

streda 20. januára 2010

oslavná


voňať trávu
chytiť lienku
sypať hlinu
vyčkať chvíľku
chodiť nežne
tančiť s rosou
zatočiťť sa
s vílou bosou
byť všetkým
a ničím
usmievať sa
bez príčin
len tak ležať
dýchať pomaly
vnímať svet
piatimi zmyslami
poďakovať Zemi
za jej ochranu
že sa ďalej točí
na tú správnu stranu
že je teplo
že je zima
že každá chvíľa
je vžy iná
zaspať v machu
pod hviezdami
so šuchotom lístia
pod vetvami
snívať sny
s úsmevom na tvári
nebáť sa
veď všetko sa podarí
zobudiť sa so slnkom
pozdraviť deň
privítať okamžik
a žiť preň

nedeľa 17. januára 2010

kvapka nádeje

Nikdy sa nevzdávaj.
Ver si. Bež.
Kvapka nádeje sa vždy objaví.
Nezastavuj sa. Leť.
Leť sa svojím snom,
neuteč ani núdzovým únikom.
Už nevydržíš. Nezvládaš to.
Tam v diaľke sa čosi ligoce...čo je to?
Kvapka nádeje tam ešte stále je.
Je len na tebe, či ju chytíš, a či nie.
Sily pribúdajú. Vládzem.
Ak budem chcieť, tak to dokážem.
Keď budete chcieť všetko vzdať
a do diaľky sa odoprať,
iste ju niekde vzhliadnete,
maličkú kvapku nádeje.

život

Keď príde náš čas
narodíme sa.
Je to veľká chvíľa
pre mamu i pre otca.

Odvtedy každý nový deň
prinesie niečo nové.
O chvíľu vieme rozprávať
i skákať na jednej nohe.

Začneme chodiť do škôlky
prvé chvíľe bez mamičky.
Spočiatku len hanbíme sa,
tlačíme k sebe špičky

o pár dní sa s deťmi hráme,
spievame pesničky,
vonku s naháňame
a recitujeme básničky.

Už sme veľkí, ideme do školy,
učíme sa abeceu píšeme úlohy.
Triedna pani učiteľka,naša druhá mamička,
hovorí nám rôzne veci,
čuduje sa hlavička.

No a keď už dospievame,
ťažké s nami vychádzať.
Protivní a náladoví
nemôžeme sa vystáť.

Keď sme plní múdrostí,
zdá sa, že sme dospelí,
začíname správne konať...
kde sa tie deti podeli?

Máme svoje vlastné deti
všetko začína odznova.
Neskôr však v nich objavíme
svoje druhé ja.

sobota 16. januára 2010

Morská potvora




Raz sa len tak hodím do mora
ako dáka morská potvora
obzor bude mojím cieľom
bude to celoživotný prelom
keď poplávam až k nemu
lebo potrebujem zmenu
v harmónii s morom
ktoré končí až za obzorom
nevšímajúc si čas
či je noc či deň
ja budem stále plávať len
a keď preplávam celé more
budem stále krúžiť hore dole
a kedy to všetko nastane?
ja to už viem...vy nie?