Prechádzam opusteným sadom. Po tráve už len v pamäti
zľahnutej ľuďmi, čo tu kedysi postavili domy, zasadili stromy. A tie ich
prežili. Obťažkané orechmi, slivkami, jabĺčkami, nosiacimi rôzne mená. Dnes ich
nemá kto pozbierať, nasypať do koláčov. Usušiť, vypáliť. Zajesť ťažký deň
a zapiť smútok. Zobudiť sa pod tou slivkou ráno a viniť ju za
hlavybôľ. Nie seba. Plody boli požehnaním
i prekliatím. Význam im dával človek.
Baza obrastá zvyšky starého domu učupeného v sade. Po
nepálených tehlách sa šplhá až do otvorených okien, oblizuje steny, bez ostychu
sa vkráda dnu. Možno cez tie okenice kedysi len vyleteli duše tých, ktorí za
nimi vydýchli. Zavrieť ich už nemal kto. Ostali tu po nich len tie stromy.
Tichí svedkovia ľudských príbehov, stále kvitnúce, rodiace, opadajúce
a spiace. A tak dokola. Bez ohľadu na to, či niekomu slúžia a či ich
odľahčí ruka človeka. Len si plnia svoju úlohu v tomto vesmíre. Storočia
sú však spoločníkmi ľudí, ktorí im vdýchli pestrosť zahrávaním sa
s prírodou a jej zákonitosťami. Dnes už na mnohé nik nemyslí. Najmä
na tie roztrúsené po chotároch, medziach, krajine, za plotmi a záhradami.
Lebo čo nie je na našom, to sa nepočíta. Už si nik nekráti cesty cez záhumienky
a lúky, lesíky či svätoháje, nik nesadí stromy do alejí a na remízky.
Len tak, pre potechu očí a brucha okoloidúcich. Načo aj, keď sa tí
pocestní dnes radšej prevezú štvorkolesovými tátošmi dlhšou cestou naokolo,
akoby mali kráčať krajinou. Pešo? Kto to kedy videl? Pritom tam čakajú sladké
slivky, korenisté jablká, maslové hrušky. Celá symfónia chutí. Sem tam nejaký
oriešok, stačí rozlúsknuť. Namiesto nich však radšej lúskame svoje problémy,
ktoré by sa vo veľkosti krajiny možno rozplynuli, stali zanedbateľnými. To by
sme sa ale nemohli báť do tej krajiny vstúpiť, bosou nohou, so všetkým, čo
v sebe nosíme, a nechať prehovoriť ju. Lebo ona je plná príbehov,
písaných ľuďmi, ktorí ju tvorili, žili s ňou v symbióze, berúc si len
toľko, čo trebalo. Vidiac v nej živiteľku, a nielen kulisu za oknom.
No za dnešnými zavretými oknami nových domov, po ktorých nerastie baza, ostáva
len kulisou. S torzami toto, čo v nej vytvorili naši predkovia. Nemá
jej kto vrátiť hodnotu, zašlú hrdosť, hoc niektoré stromy ako brány stále skláňajú svoje konáre plné
plodov k zemi. Skláňajú sa pred človekom, aj keď by to malo byť naopak.
