utorok 8. októbra 2013

krajina bez ľudí, ľudia bez krajiny

Prechádzam opusteným sadom. Po tráve už len v pamäti zľahnutej ľuďmi, čo tu kedysi postavili domy, zasadili stromy. A tie ich prežili. Obťažkané orechmi, slivkami, jabĺčkami, nosiacimi rôzne mená. Dnes ich nemá kto pozbierať, nasypať do koláčov. Usušiť, vypáliť. Zajesť ťažký deň a zapiť smútok. Zobudiť sa pod tou slivkou ráno a viniť ju za hlavybôľ. Nie seba. Plody boli požehnaním  i prekliatím. Význam im dával človek.
Baza obrastá zvyšky starého domu učupeného v sade. Po nepálených tehlách sa šplhá až do otvorených okien, oblizuje steny, bez ostychu sa vkráda dnu. Možno cez tie okenice kedysi len vyleteli duše tých, ktorí za nimi vydýchli. Zavrieť ich už nemal kto. Ostali tu po nich len tie stromy. Tichí svedkovia ľudských príbehov, stále kvitnúce, rodiace, opadajúce a spiace. A tak dokola. Bez ohľadu na to, či niekomu slúžia a či ich odľahčí ruka človeka. Len si plnia svoju úlohu v tomto vesmíre. Storočia sú však spoločníkmi ľudí, ktorí im vdýchli pestrosť zahrávaním sa s prírodou a jej zákonitosťami. Dnes už na mnohé nik nemyslí. Najmä na tie roztrúsené po chotároch, medziach, krajine, za plotmi a záhradami. Lebo čo nie je na našom, to sa nepočíta. Už si nik nekráti cesty cez záhumienky a lúky, lesíky či svätoháje, nik nesadí stromy do alejí a na remízky. Len tak, pre potechu očí a brucha okoloidúcich. Načo aj, keď sa tí pocestní dnes radšej prevezú štvorkolesovými tátošmi dlhšou cestou naokolo, akoby mali kráčať krajinou. Pešo? Kto to kedy videl? Pritom tam čakajú sladké slivky, korenisté jablká, maslové hrušky. Celá symfónia chutí. Sem tam nejaký oriešok, stačí rozlúsknuť. Namiesto nich však radšej lúskame svoje problémy, ktoré by sa vo veľkosti krajiny možno rozplynuli, stali zanedbateľnými. To by sme sa ale nemohli báť do tej krajiny vstúpiť, bosou nohou, so všetkým, čo v sebe nosíme, a nechať prehovoriť ju. Lebo ona je plná príbehov, písaných ľuďmi, ktorí ju tvorili, žili s ňou v symbióze, berúc si len toľko, čo trebalo. Vidiac v nej živiteľku, a nielen kulisu za oknom.
 No za dnešnými zavretými oknami nových domov, po ktorých nerastie baza, ostáva len kulisou. S torzami toto, čo v nej vytvorili naši predkovia. Nemá jej kto vrátiť hodnotu, zašlú hrdosť, hoc niektoré stromy  ako brány stále skláňajú svoje konáre plné plodov k zemi. Skláňajú sa pred človekom, aj keď by to malo byť naopak.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára