Pozri hore. Hviezda svieti.
Zabudni, že čas tak letí.
Prázdny priestor. Tma a planéty.
Krútia sa, akoby tu boli naveky.
Protipóly. Čierna a biela. Jin a Jang.
Stagnujúce Slnko a nekonečne rýchlo
rozpínajúci sa vesmír.
Ktoré z toho je skutočnejšie? Uchopiteľnejšie?
Nepopál sa na realite. Aj tak neexistuje.
Tam priestor ani čas nemajú svoje miesto.
Stali sa irelevantné.
Ľudia už dávno sklopili zrak.
Tik-tak-tik-tak...z meškania máme strach.
Raňajky, obed, večera,
už aby tu bola nedeľa.
Šijeme nohavice
asfaltujeme cesty
počítame kvantovú fyziku
nosíme digitálne hodinky
(čo je to vlastne sekunda?)
vyrábame reklamy
a ľavou rukou sa škrábeme
na pravom pleci.
Predávame svoju slobodu pracovnému času.
Nespíme, nemilujeme sa, nežijeme.
Raz v noci padneme únavou na chladnú zem,
do rosy, stebiel trávy.
Oči pozrú nahor a uvidia Veľký voz.
(Pokiaľ nebude veľké svetelné znečistenie.)
Ešte stále tam je. Ten obrázok z detstva.
A vyzerá, že mu je úplne jedno,
koľko máme na účte.
A firemné auto.
A dom na splátky.
Svojou prostou existenciou nám vypaľuje na čelo
nezmyselnosť nášho bytia.
Prečo mu teda dávame ešte menej zmyslu?
Poď, nasadaj do VeĽkého voza. Ja budem ťahať jeho ojo.
A pokúsme sa ho predsa hľadať.
Cez zmysly poznávajme ten skrytý zmysel vecí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára