Deti z (Pra)lesa hľadajú hluchánie hovienka

Prázdniny sa dajú tráviť rôzne. Niekto brigáduje, niekto ide na dovolenku, vylihovať k moru, niekto si ich len tak užíva v pohodlí domova, na záhradke, plavárni...no a potom sú tu ľudia, ktorí voľné chvíle využijú na to, aby počas desiatich dní zisťovali, či a kde je v Nízkych Tatrách vhodný biotop (prostredie) na prežitie hlucháňa hôrneho (inak tetrov hlucháň, lat. Tetrao urogallus). Pýtate sa prečo? Pretože niektorým ľuďom leží na srdci ochrana prírody viac, než iným. Pretože skupinka študentov, dnes už absolventov, Fakulty ekológie a environmentalistiky vo Zvolene v roku 2009 založila OZ Prales. A to sa prostredníctvom ochrany hlucháňa snaží aj o ochranu ostatných lesných druhov a celých území. Pretože to ide ruka v ruke. A ja sa na pár dní pridávam k nim... V jeden prázdninový utorok opäť nakladám na chrbát svojho verného spoločníka, turistický batoh. Mám rada ten pocit- turista, tulák, človek na cestách...vymaním sa zo svojho komfortu a idem niečo zažiť. Vo vlaku z Trenčína chvíľu čítam, chvíľu driemem, a zároveň si predstavujem, aké to asi bude v Nízkych, kde budeme spať, koľkí sa zídeme...v Žiline moje dumanie príjemne narušia ďalší mapovatelia, medzi nimi aj „vedúci“ OZ Prales, ktorí sídli v Rosine pri Žiline. Ak niekomu vo vlaku nebolo jasné, že ideme do hôr už z našich obrovských batohov, trekových topánok či kotlíka v ruke, musel to pochopiť aspoň z našich rozhovorov typu: „ Vraj niekde medveď zaútočil na lesníka...tá telka zase spôsobí davovú psychózu...tam, kde ideme, sú mackovia? To by bolo, keby sme nejakého zazreli!“ Rozoberáme ešte hodnú chvíľu stretnutia s týmito tvormi, príhody a tiež negatívny dopad mienkotvorných médií na ľudí. Ktovie, koľkí s nami zdieľajú názory. Na obed dorážame do Liptovského Jána a odtiaľ nás podľa rozcestníka čaká 5 hodinová prechádzka na Brenkus- útulňu/ bývalý salaš pod Ďumbierom, čo by kameňom dohodil od Štefánikovej chaty. Cestu zahajujeme pivkom v miestnom bufete, aby sa nám lepšie šľapalo. Má pre nás pridanú hodnotu v podobe miestneho horára za susedným stolom. Miky sa s ním púšťa do rozhovoru a teda sme hneď bohatší o tipy na staré hluchánie tokaniská a ujo horár zase o letáčiky združenia. Dobré veci predsa treba rozširovať. Hor sa na cestu! Poniektorí s ťažkými ruksakmi na chrbtoch vyzerajú ako na krížovej ceste. Ale jedlo na niekoľko dní treba, v horách ho len tak nekúpime. Keďže ja idem len na pár nocí, mám relatívne ľahký batoh a tak mi prischnú vtipy, že v ňom nesiem toaletný papier. A to ten tam dokonca ani nemám. Cestu nám skríži dážď, ktorý je však len ochutnávkou toho, čo nás čaká neskôr. O tom potom. Podvečer, celkom slušne unavení, prichádzame na náš domček. Tam nás čakajú ďalšie dve posily, ktoré prišli z horehronskej strany.

Útulňa mi učarila už len tým, že tu kedysi bývali pastieri. Dnes sú bohužiaľ okolité lúky zarastené (hlavne lopúchmi), keďže vedenie národných parkov stále ťažko príjma myšlienku aktívneho manažmentu chránených území typu pasenie a kosenie. Dúfajme, že mysle kompetentných budú čoraz viac otvorené praktikám ako návrat pastvy tam, kde bola stáročia prirodzenou súčasťou prírody, namiesto striktného chránenia bez zásahu (keby sa ASPOŇ to dodržiavalo poriadne, ale pri pohľade na vyrúbané lesy sa to zdá na hlavu postavené...). Späť však k útulni. Keďže je v údolí a nie na hlavnom hrebeni, málo turistov sme zbehne. Obklopená horami ako v kolíske, nedolieha k nám žiadny zvuk okrem pišťania myšiek, pukotu ohňa a občasného „aeroplánu“ nad hlavou. Vnútri drevené lôžka čakajúce na naše karimatky a spacáky a kachle, zabezpečujúce aké- také teplo. Je síce júl, ale sme v horách. Tiež si na nich varíme pohánku, mamaligu (rumunská kukuričná kaša) či bylinkáče. Útulne sú skvelý nápad. Poskytujú pocestným prístrešok zadarmo, alebo lepšie povedané- za úctu k miestu. Prejdime k mapovaniu. Myslela som, že Prales na to získal grant, ale Ivka ma vyvádza z omylu. Je to čisto dobrovoľná činnosť členov a pre nich aj taká dovolenka. Získavajú však tak informácie o územiach a nové vedomosti, s ktorými potom môžu vstupovať do projektov ako s „nefinančnými vkladmi“. Čiže predsa sa im to opláca. Tento rok sa mapovanie deje už druhýkrát. Výstupy z prvého ročníka boli použité v projekte Spoločné kroky k ochrane prírodného dedičstva Karpát, do ktorého boli zapojené krajiny vyšegrádskej štvorky. Bežný deň mapovateľov sa začína pozvolna. V ešusoch sa varí voda na čaj, v blízkom horskom potôčiku sa umývajú zuby, dojedá sa večera z veľkého kotla. Debatíme, poprípade niečo zahráme na píšťaľke či drumbli. Rozdelíme sa do dvojíc, pričom sa vybavujeme mapkami, GPS, uhlomerom (nejdeme rysovať, iba merať sklon svahu), papiermi, tabuľkami a palicou s čiarkami v 10 cm rozostupoch (na meranie výšky bylinného podrastu), čelovkou (keby sme sa zdržali) a samozrejme jedlom a vodou. Vyzeráme ako praví výskumníci! Kto si myslí, že v národnom parku sú samé panenské lesy a pralesy je na omyle. Minimálne v poslednom desaťročí tomu tak nie je. Lesníkov zachvátila túžba odstraňovať z lesa lykožrútové kalamity- a to aj v územiach, ktoré by mali byť logicky ponechané na samovývoj. Aj preto to v Nízkych Tatrách vyzerá miestami ako v mesačnej krajine. A moja mapovateľská dvojica mala bojovú úlohu značiť práve tieto holoruby do mapy. Tragikomicky sme konštatovali, že niekto ide na túru na Ďumbier, a niekto do ľavého horného rohu holorubu (a že bol vysoko!).

Už aj laikovi, ktorí nikdy nevidel hlucháňa musí byť zrejmé, že na takýchto miestach veru žiť nebude. TU nebude žiť takmer nič okrem slmzu, kypriny a horko- ťažko prežívajúcich monokultúrne nasadených smriečkov pod stresom v extrémnych podmienkach holiny. To aby les zase dopadol tak ako teraz a nakoniec sa vyťažil. No keďže v dnešnom svete majú miesto len čísla, grafy a tabuľky, a na dobré slovo vám každý kašle, zaznačujeme to aj my takou formou. Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Križujeme teda kalamitné holiny v okolí PR Ďumbier (tesne kopírujúce hranice rezervácie) a zapisujeme údaje, na základe ktorých sa bude vyhodnocovať vhodnosť území pre hlucháňa. Bohužiaľ musím konštatovať, že deň na mňa pôsobí ubíjajúco. Človek vyjde na vrchol kopca, a na druhej strane sa tiahne ďalšia holina a ďalšia....až má pocit, že ich je viac ako lesa. Pozitívne chvíle prišli počas mapovania v interiéri lesa, v rezervácii, kde bol tieň, príjemná klíma a pestrosť života. Stromy staré i mladé, stojace i padnuté, les „nevyčistený“ od mŕtveho dreva, na ktorom tak mohla rásť ďalšia generácia stromčekov. Čučoriedky, machy, lišajníky. Cyklus života pred našimi očami.

V takomto rozvoľnenom prirodzenom lese sú aj vhodné podmienky na život hlucháňa. A to sa dokáže či už tabuľkami, alebo hmotne- hovienkami. Niektorí mali to „šťastie“, že ich našli, spolu s pierkami. Večer si rozprávame príhody, varíme v kotlíku a hľadíme na nebo. Také jasné a plné hviezd, aké býva len na takýchto zašitých miestach, ďaleko od civilizácie a svetelného znečistenia. Druhý deň prebieha podobne, vlastne až na jeden podstatný rozdiel- neutíchajúci dážď. Hory sú zradné a ich počasie tiež. Nechceme ale premrhať deň vylihovaním a tiež si stále hovorím, že skutočný život sa začína až za hranicami komfortu. Tak vraví jedno porekadlo. Mojou druhou mantrou udržujúcou ma pri dobrej nálade je pesnička zložená skupinou Jaskyňa (zhodou okolností členská základňa je rovnaká ako v Pralese) a síce: „Deti z lesa, radujme sa, veseľme sa, hopsa hejsa!“ A tá mi stále hrá v hlave. Večer sa na náš stacionár vraciame mokrí ako myši a vodu lejeme z topánok a žmýkame z ponožiek. Ešte že nás dnu čaká piecka a suché oblečenie. Pri svetle sviečok, v teple spacáku, tak píšem tento report, či denník...ktovie, čo to je. Zápis jednej dievčiny,“ pralesáčky“, ktorá mala na pár dní to potešenie byť súčasťou tímu mapovateľov a milovníkov prírody. Ale zajtra si zlezie do civilizácie a nechá priestor aj iným, ktorí budú počas zvyšných dní prechodu Nízkymi Tatrami prichádzať a odchádzať, mapovať a zažívať veci všakovaké.