utorok 8. októbra 2013

krajina bez ľudí, ľudia bez krajiny

Prechádzam opusteným sadom. Po tráve už len v pamäti zľahnutej ľuďmi, čo tu kedysi postavili domy, zasadili stromy. A tie ich prežili. Obťažkané orechmi, slivkami, jabĺčkami, nosiacimi rôzne mená. Dnes ich nemá kto pozbierať, nasypať do koláčov. Usušiť, vypáliť. Zajesť ťažký deň a zapiť smútok. Zobudiť sa pod tou slivkou ráno a viniť ju za hlavybôľ. Nie seba. Plody boli požehnaním  i prekliatím. Význam im dával človek.
Baza obrastá zvyšky starého domu učupeného v sade. Po nepálených tehlách sa šplhá až do otvorených okien, oblizuje steny, bez ostychu sa vkráda dnu. Možno cez tie okenice kedysi len vyleteli duše tých, ktorí za nimi vydýchli. Zavrieť ich už nemal kto. Ostali tu po nich len tie stromy. Tichí svedkovia ľudských príbehov, stále kvitnúce, rodiace, opadajúce a spiace. A tak dokola. Bez ohľadu na to, či niekomu slúžia a či ich odľahčí ruka človeka. Len si plnia svoju úlohu v tomto vesmíre. Storočia sú však spoločníkmi ľudí, ktorí im vdýchli pestrosť zahrávaním sa s prírodou a jej zákonitosťami. Dnes už na mnohé nik nemyslí. Najmä na tie roztrúsené po chotároch, medziach, krajine, za plotmi a záhradami. Lebo čo nie je na našom, to sa nepočíta. Už si nik nekráti cesty cez záhumienky a lúky, lesíky či svätoháje, nik nesadí stromy do alejí a na remízky. Len tak, pre potechu očí a brucha okoloidúcich. Načo aj, keď sa tí pocestní dnes radšej prevezú štvorkolesovými tátošmi dlhšou cestou naokolo, akoby mali kráčať krajinou. Pešo? Kto to kedy videl? Pritom tam čakajú sladké slivky, korenisté jablká, maslové hrušky. Celá symfónia chutí. Sem tam nejaký oriešok, stačí rozlúsknuť. Namiesto nich však radšej lúskame svoje problémy, ktoré by sa vo veľkosti krajiny možno rozplynuli, stali zanedbateľnými. To by sme sa ale nemohli báť do tej krajiny vstúpiť, bosou nohou, so všetkým, čo v sebe nosíme, a nechať prehovoriť ju. Lebo ona je plná príbehov, písaných ľuďmi, ktorí ju tvorili, žili s ňou v symbióze, berúc si len toľko, čo trebalo. Vidiac v nej živiteľku, a nielen kulisu za oknom.
 No za dnešnými zavretými oknami nových domov, po ktorých nerastie baza, ostáva len kulisou. S torzami toto, čo v nej vytvorili naši predkovia. Nemá jej kto vrátiť hodnotu, zašlú hrdosť, hoc niektoré stromy  ako brány stále skláňajú svoje konáre plné plodov k zemi. Skláňajú sa pred človekom, aj keď by to malo byť naopak.



streda 28. augusta 2013

jahodová

Najprv čistá
nórska myseľ
Iba škrekot čajok
ostrý vzduch
No veci doma nechané
zvíril prach
Však svet je malý
a všetko dobehne ťa
Dva mlynské kamene
a ja medzi nimi
Vtom jeden roztriešti sa
Chvíľu horšie sa mi dýcha
S vôňou jahôd
a prsty červené
od krvi leta
utrem si o teba
ako malé dieťa
(ani ja nie som svätá)

pondelok 17. decembra 2012

Baran baran buc


Postrč ma už.
Vraj keď človek neskúsi,
tak nezistí.
Ako by to dopadlo.

Mám ťažké topánky
a za roh nevidím,
tak idem radšej poslepiačky.
Aj preto sem-tam
vrazím hlavou do múru.

Veď sú aj iné cesty,
chvalabohu za ne.
A z každej skúsenosť,
ako suvenír.



pondelok 19. novembra 2012

Podobenstvo o jaskyni

Ako Platónova postava
pozorujem tiene stromov
na stene starého domu.
Realita sa zdá nehybná.
Škoda, že zdanie klame.
Minimálen v zime
budú tie stromy
bez listov.

pondelok 16. júla 2012

Deti z (Pra)lesa hľadajú hluchánie hovienka

Prázdniny sa dajú tráviť rôzne. Niekto brigáduje, niekto ide na dovolenku, vylihovať k moru, niekto si ich len tak užíva v pohodlí domova, na záhradke, plavárni...no a potom sú tu ľudia, ktorí voľné chvíle využijú na to, aby počas desiatich dní zisťovali, či a kde je v Nízkych Tatrách vhodný biotop (prostredie) na prežitie hlucháňa hôrneho (inak tetrov hlucháň, lat. Tetrao urogallus). Pýtate sa prečo? Pretože niektorým ľuďom leží na srdci ochrana prírody viac, než iným. Pretože skupinka študentov, dnes už absolventov, Fakulty ekológie a environmentalistiky vo Zvolene v roku 2009 založila OZ Prales. A to sa prostredníctvom ochrany hlucháňa snaží aj o ochranu ostatných lesných druhov a celých území. Pretože to ide ruka v ruke. A ja sa na pár dní pridávam k nim... V jeden prázdninový utorok opäť nakladám na chrbát svojho verného spoločníka, turistický batoh. Mám rada ten pocit- turista, tulák, človek na cestách...vymaním sa zo svojho komfortu a idem niečo zažiť. Vo vlaku z Trenčína chvíľu čítam, chvíľu driemem, a zároveň si predstavujem, aké to asi bude v Nízkych, kde budeme spať, koľkí sa zídeme...v Žiline moje dumanie príjemne narušia ďalší mapovatelia, medzi nimi aj „vedúci“ OZ Prales, ktorí sídli v Rosine pri Žiline. Ak niekomu vo vlaku nebolo jasné, že ideme do hôr už z našich obrovských batohov, trekových topánok či kotlíka v ruke, musel to pochopiť aspoň z našich rozhovorov typu: „ Vraj niekde medveď zaútočil na lesníka...tá telka zase spôsobí davovú psychózu...tam, kde ideme, sú mackovia? To by bolo, keby sme nejakého zazreli!“ Rozoberáme ešte hodnú chvíľu stretnutia s týmito tvormi, príhody a tiež negatívny dopad mienkotvorných médií na ľudí. Ktovie, koľkí s nami zdieľajú názory. Na obed dorážame do Liptovského Jána a odtiaľ nás podľa rozcestníka čaká 5 hodinová prechádzka na Brenkus- útulňu/ bývalý salaš pod Ďumbierom, čo by kameňom dohodil od Štefánikovej chaty. Cestu zahajujeme pivkom v miestnom bufete, aby sa nám lepšie šľapalo. Má pre nás pridanú hodnotu v podobe miestneho horára za susedným stolom. Miky sa s ním púšťa do rozhovoru a teda sme hneď bohatší o tipy na staré hluchánie tokaniská a ujo horár zase o letáčiky združenia. Dobré veci predsa treba rozširovať. Hor sa na cestu! Poniektorí s ťažkými ruksakmi na chrbtoch vyzerajú ako na krížovej ceste. Ale jedlo na niekoľko dní treba, v horách ho len tak nekúpime. Keďže ja idem len na pár nocí, mám relatívne ľahký batoh a tak mi prischnú vtipy, že v ňom nesiem toaletný papier. A to ten tam dokonca ani nemám. Cestu nám skríži dážď, ktorý je však len ochutnávkou toho, čo nás čaká neskôr. O tom potom. Podvečer, celkom slušne unavení, prichádzame na náš domček. Tam nás čakajú ďalšie dve posily, ktoré prišli z horehronskej strany.
Útulňa mi učarila už len tým, že tu kedysi bývali pastieri. Dnes sú bohužiaľ okolité lúky zarastené (hlavne lopúchmi), keďže vedenie národných parkov stále ťažko príjma myšlienku aktívneho manažmentu chránených území typu pasenie a kosenie. Dúfajme, že mysle kompetentných budú čoraz viac otvorené praktikám ako návrat pastvy tam, kde bola stáročia prirodzenou súčasťou prírody, namiesto striktného chránenia bez zásahu (keby sa ASPOŇ to dodržiavalo poriadne, ale pri pohľade na vyrúbané lesy sa to zdá na hlavu postavené...). Späť však k útulni. Keďže je v údolí a nie na hlavnom hrebeni, málo turistov sme zbehne. Obklopená horami ako v kolíske, nedolieha k nám žiadny zvuk okrem pišťania myšiek, pukotu ohňa a občasného „aeroplánu“ nad hlavou. Vnútri drevené lôžka čakajúce na naše karimatky a spacáky a kachle, zabezpečujúce aké- také teplo. Je síce júl, ale sme v horách. Tiež si na nich varíme pohánku, mamaligu (rumunská kukuričná kaša) či bylinkáče. Útulne sú skvelý nápad. Poskytujú pocestným prístrešok zadarmo, alebo lepšie povedané- za úctu k miestu. Prejdime k mapovaniu. Myslela som, že Prales na to získal grant, ale Ivka ma vyvádza z omylu. Je to čisto dobrovoľná činnosť členov a pre nich aj taká dovolenka. Získavajú však tak informácie o územiach a nové vedomosti, s ktorými potom môžu vstupovať do projektov ako s „nefinančnými vkladmi“. Čiže predsa sa im to opláca. Tento rok sa mapovanie deje už druhýkrát. Výstupy z prvého ročníka boli použité v projekte Spoločné kroky k ochrane prírodného dedičstva Karpát, do ktorého boli zapojené krajiny vyšegrádskej štvorky. Bežný deň mapovateľov sa začína pozvolna. V ešusoch sa varí voda na čaj, v blízkom horskom potôčiku sa umývajú zuby, dojedá sa večera z veľkého kotla. Debatíme, poprípade niečo zahráme na píšťaľke či drumbli. Rozdelíme sa do dvojíc, pričom sa vybavujeme mapkami, GPS, uhlomerom (nejdeme rysovať, iba merať sklon svahu), papiermi, tabuľkami a palicou s čiarkami v 10 cm rozostupoch (na meranie výšky bylinného podrastu), čelovkou (keby sme sa zdržali) a samozrejme jedlom a vodou. Vyzeráme ako praví výskumníci! Kto si myslí, že v národnom parku sú samé panenské lesy a pralesy je na omyle. Minimálne v poslednom desaťročí tomu tak nie je. Lesníkov zachvátila túžba odstraňovať z lesa lykožrútové kalamity- a to aj v územiach, ktoré by mali byť logicky ponechané na samovývoj. Aj preto to v Nízkych Tatrách vyzerá miestami ako v mesačnej krajine. A moja mapovateľská dvojica mala bojovú úlohu značiť práve tieto holoruby do mapy. Tragikomicky sme konštatovali, že niekto ide na túru na Ďumbier, a niekto do ľavého horného rohu holorubu (a že bol vysoko!).
Už aj laikovi, ktorí nikdy nevidel hlucháňa musí byť zrejmé, že na takýchto miestach veru žiť nebude. TU nebude žiť takmer nič okrem slmzu, kypriny a horko- ťažko prežívajúcich monokultúrne nasadených smriečkov pod stresom v extrémnych podmienkach holiny. To aby les zase dopadol tak ako teraz a nakoniec sa vyťažil. No keďže v dnešnom svete majú miesto len čísla, grafy a tabuľky, a na dobré slovo vám každý kašle, zaznačujeme to aj my takou formou. Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Križujeme teda kalamitné holiny v okolí PR Ďumbier (tesne kopírujúce hranice rezervácie) a zapisujeme údaje, na základe ktorých sa bude vyhodnocovať vhodnosť území pre hlucháňa. Bohužiaľ musím konštatovať, že deň na mňa pôsobí ubíjajúco. Človek vyjde na vrchol kopca, a na druhej strane sa tiahne ďalšia holina a ďalšia....až má pocit, že ich je viac ako lesa. Pozitívne chvíle prišli počas mapovania v interiéri lesa, v rezervácii, kde bol tieň, príjemná klíma a pestrosť života. Stromy staré i mladé, stojace i padnuté, les „nevyčistený“ od mŕtveho dreva, na ktorom tak mohla rásť ďalšia generácia stromčekov. Čučoriedky, machy, lišajníky. Cyklus života pred našimi očami.
V takomto rozvoľnenom prirodzenom lese sú aj vhodné podmienky na život hlucháňa. A to sa dokáže či už tabuľkami, alebo hmotne- hovienkami. Niektorí mali to „šťastie“, že ich našli, spolu s pierkami. Večer si rozprávame príhody, varíme v kotlíku a hľadíme na nebo. Také jasné a plné hviezd, aké býva len na takýchto zašitých miestach, ďaleko od civilizácie a svetelného znečistenia. Druhý deň prebieha podobne, vlastne až na jeden podstatný rozdiel- neutíchajúci dážď. Hory sú zradné a ich počasie tiež. Nechceme ale premrhať deň vylihovaním a tiež si stále hovorím, že skutočný život sa začína až za hranicami komfortu. Tak vraví jedno porekadlo. Mojou druhou mantrou udržujúcou ma pri dobrej nálade je pesnička zložená skupinou Jaskyňa (zhodou okolností členská základňa je rovnaká ako v Pralese) a síce: „Deti z lesa, radujme sa, veseľme sa, hopsa hejsa!“ A tá mi stále hrá v hlave. Večer sa na náš stacionár vraciame mokrí ako myši a vodu lejeme z topánok a žmýkame z ponožiek. Ešte že nás dnu čaká piecka a suché oblečenie. Pri svetle sviečok, v teple spacáku, tak píšem tento report, či denník...ktovie, čo to je. Zápis jednej dievčiny,“ pralesáčky“, ktorá mala na pár dní to potešenie byť súčasťou tímu mapovateľov a milovníkov prírody. Ale zajtra si zlezie do civilizácie a nechá priestor aj iným, ktorí budú počas zvyšných dní prechodu Nízkymi Tatrami prichádzať a odchádzať, mapovať a zažívať veci všakovaké.

utorok 3. januára 2012

zahmlená



Chcem dobehnúť hmlu
ale tá je všade naokolo
len nie pri mne.

Asi ako ty.

štvrtok 22. septembra 2011

BudaPeštiansky kvázi-cestopis



Mám rada veľké mestá. Paradoxne. Hoci nemám rada davy ľudí, ktorí do mňa na každom kroku vrážajú a kľučkovanie na križovatkách, predsa sa v nich človek cíti akosi osamote, stratený v dave a konfrontovaný sám so sebou, čo ho posilňuje. Časom zistí, že veľkomestá, metropoly na európskom kontinente sú si v niečom podobné. A nemyslím tým len to, že v každom sú zájazdy japoncov (čo fakt sú). Budovy, ľudia, výhľady a pocity. Začne hľadať súvislosti, vidí v tom kus spoločnej histórie. A takým mestom je aj Budapešť.
Na výlet do metropoly našich maďarských susedov som sa tešila už dlho. A tak sme sa tam so Zuz, spoločníčkou na moje tripy, počas babieho leta konečne vybrali. Pri tom ma napadá rada č.1: nezabudnite si doma pamäťovú kartu. (že Zuz?) Aj keď... striedanie si jednej karty z foťáku do foťáku má tiež svoje čaro.
Očakávala som asi niečo ako Paríž či Prahu, možno čosi viac nostalgické a bližšie. A ono to tam naozaj bolo. Z viac-menej nevysvetliteľných dôvodov sme si o tomto meste pred výletom skoro nič nezistili. Asi sme čakali, že sa t dáko zariadi. Už pred cestou sme preto získavali informácie od ľudkov, ktorých sme stretli. Ujo na internátnej vrátnici nás vystríhal, že maďari nemajú moc v láske slovákov (super, to moje tričko so slovenským nápisom bude mať iste úspech...) a angličtina nám tam asi moc nepomôže. Rada č. 2: neverte, pokiaľ sa nepresvedčíte na vlastné oči. Ujo tam bol kedysi na nákupy v Priore a od vtedy sa predsa dosť zmenilo. V Pešti dnes hľadáte „domorodca“ asi dlhšie ako turistu, navôkol počuť všetky reči sveta. Až som mala pocit, že Babylonská veža musela byť v Budapešti. A nenávisť voči slovákom je tiež len prežitok. Potešil ma chlapík na pošte, kde som posielala pohľadnicu (áno, som klasik). Zaváhal, zdvihol prst a pomaly povedal: „dvesto a dvadsať“. Forintov, aby sme sa rozumeli. A že nespíkujú! Oni dokonca hovoria po slovensky! Aby som sa vrátila k pôvodnej pointe, že sme šli viac – menej na blink...získali sme si sympatie u pár ľudí a doporučenie ísť za nosom a nasávať atmosféru. Tak sme aj učinili a mesto sa nám otvorilo samé, ponúklo nám mapy, sprievodcov a my sme ho preskúmavali do špiku kosti. Teda, aspoň čo 2 dni dovolili.
Keďže sme vyrážali zo Zvolena o pol tretej ráno, podriemavali sme vo vlakoch. Na levickej stanici sa nám schrupnúť nepodarilo, keďže chlapíci nás, blížiacich sa k lavičkám s túžbou zložiť si kosti, upozornili: „Pozor, moč!“ Keďže sme nechceli mať na podrážkach suvenír, zvolili sme pobyt na čerstvom vzduchu a zaspali sme až vo vláčiku. Ani sme sa nenazdali a už ma triasol sprievodca za plece: „Štúrovo“! V miestnej staničnej čakárni sme ešte trochu sockovali a pospávali na lavičkách, no so zapĺňaním stanice sme to radšej otočili na vertikálnu polohu. V kupé s arómou tresky (neviem, odkiaľ sa to šírilo), sme pricestovali do Pešti.
Jónapot Budapešť! Myslím, že preferujem nečakané situácie, miesta, ktoré si ma sami nájdu, stretnutia so zaujímavými ľuďmi a vdychovanie atmosféry ako iba nasledovanie pamiatok podľa sprievodcu (čo sme, popravde, tiež robili). Ale ono to ide ruka v ruke. Preto sa obávam, že môj cestopis nebude veľmi ortodoxný.
Po príchode na perón (mimochodom, v naozaj peknej budove), sme absolvovali pár zmetených prechodov zo stanice pred stanicu a naopak. Bolo to súčasťou nášho „zorientovania sa“ a hľadania úschovne batožín. Do staničného prostredia sa hodí rada č. 3: Netreba sa nechať odrbať (pardon, oklamať, ak chcete). Ako Anna Franková verím, že ľudia sú v skutočnosti dobrí.Aj keď, niekedy tú svoju dobrotu zakrývajú. A kvôli čomu? Money, money, money, always funny...všetci poznáme. Stanica je ako mravenisko plné zmätených turistov, hľadajúci istotu v dákom hostelíku. A čím ľahšie riešenie, tým lepšie. Preto sme aj my skočili na háčik jednej milej tetule, ponúkajúcej nám nocľah. To, že zľavila z návrhu 30 euro za izbu pre 2 osoby na 10 eur, som naivne pokladala za prejav ľudskosti. A to, že nás chcela osobne zaviesť na hostel, ako ďaľšiu poľahčujúcu okolnosť. Ale aj moja naivita má svoje hranice (vďakabohu!) a na jej návrh odviesť sa spoločne MHD na miesto činu načierno (vraj má rezervné lístky, ak by sa ukázal revízor), som už neskočila. Ani jej komplimenty, akú mám dobrú angličtinu, ma neobmäkčili (koniec koncov, nie je to až taká pravda). Nech sa strčí. Prvú skúšku sme mali za sebou a ja som vedela, že dve cudzinky sa v tomto meste nestratia. Na stanici si náš našli aj mapy a papieroví sprievodcovia po Pešti (a ešte zadarmíka, pozornosť mesta), tak sme si konečne pripadali ako riadni turisti.
Od hradného vrchu sme neboli na výlete dve, ale traja. Aby nám bolo veselšie, stal sa našim spoločníkom los (podľa mňa sob, ale dobre). Taký malý, kľúčenkový, s magnetom vrazeným do hlavy. Fotili sme ho s pamiatkami ako tá spoločnosť čo zarába na cestovaní plyšákov po svete. Rada č. 4: nespúšťajte z dohľadu svojho losa! O chvíľu sa totiž z neho stal „lost los“. Naposledy sme ho zahliadli na múriku, ako sa díval tým svojím losím pohľadom na mesto, a zrazu sa vyparil. Navždy zostane v našich srdciach. No, aj los sa dá nahradiť a tak nám chvíľu robil spoločnosť jeho náhradník. Ako poznamenala Žužu, tak teta, ktorá ich predávala, si musela myslieť: „Dnes idú tie losy ale na dračku!“. A určite to nechápala...veď povedzme si úprimne, asi nepatrí medzi top maďarské suveníry. 
Medzičasom, ako išla Zuz nahradiť starého losa novým, mi začali dvoriť hudobníci vyhrávajúci pre turistov. Asi preto že som sa jediná v okolí kývaním nôh z múriku chytala na ich rytmy. Keď zistili, že som zo Slovenska, spomenuli „Pozsony“...aneb Bratislava, ktorá pre väčšinu maďarov reprezentuje celé Slovesko. No keď mi začal jeden, ktorý sa po mojom predstavení sa ako „Andrea“ predstavil „Bocceli“ šuškať do ucha čosi, čomu som už nerozumela, bola som vskutku rada, že sa o chvíľu vzdialili hrať inam.
Naša túžba po prírode nás zaviala na Margitin ostrov. Ako najväčšia zelená plocha v meste je skvelým útočiskom pre nás stromo-filov. Okrem nich sa tu vyskytuje aj množstvo atlétov, cyklistov, a iných druhov športovcov, zaľúbených párikov, kvetinových záhonov, veveričiek a langošov. Rada č. 5: ak chcete jesť langoše aj v budúcnosti, jeden vám stačí! Okrem toho tu človek môže pozorovať čajky a loďky, vdychovať vôňu Dunaja a cítiť sa pritom ako doma (celkom ako u nás na Váhu).
Najlepšie sa raňajkuje pod synagógou. Neviem, či musí byť druhá najväčšia na svete, ako v našom prípade. Treba skúsiť. Z rána sa navyše dobre prechádza poloprázdnou židovskou štvrťou. Z domov a nápisov dýcha blízka minulosť, akási mystika. Ešte stále (alebo opäť) si tu žijú. A sú akční! Veď židovskú synagógu máte podľa oznamu „like“- ovať aj na facebooku. A na záver rada č. 6: Nezháňajte čabajku v židovskom mäsiarstve.

Turisti všade navôkoľ majú tú výhodu, že môžete fotiť na samospúšť aj spoza chrbta a viete, že po 10 sekundách nájdete foťák na svojom mieste, pretože pri ňom nastavuje svoj statív Japonec ( a zase). A tak vďaka tomu máme fotku nás dvoch + losa na Námestí hrdinov.
V pamäti mi ostanú aj komické situácie keď napríklad hľadáte wécko a zdá sa, že v celej Budapešti sú zatvorené. Keď sme si kvôli tomu sadli na kávu, zistili sme, že v tej mini-kaviarničke sociálne zariadenia nie sú. A navyše sme asi nechali najmenšie sprepitné v histórii a po neskoršom prerátaní tých pár forintov na eurá sme zostali trochu zahanbené. Teda Zuzka....ja som sa začala rehliť.

V závale ďalších spomienok sa vynárajú: fotenie arabských turistov pred kostolom, ktorí boli večne nespokojných s kompozíciou alebo čím (doteraz neviem). Spanie na izbe s ďalšími desiatimi ľuďmi, keď neviete, s kým sa ráno prebudíte po ľavoboku, či stretnete v kúpelni holiť sa. Aspoň že tie skrine, v ktorých som si na prvý pohľad myslela, že sú naše lôžka, boli len skriňami a pravé postele boli za závesom...uf. Prechádzanie na križovatkách, kde si idú autá veselo aj na vašu zelenú. Písanie pohľadnice na koši pre psie hovienka. Nedorozumenia s predavačmi kvôli jazykovej bariére. Mestské mini lavičky na pol rite. A mnoho ďaľších vecí a chvíľ, ktoré robia mesto jedinečným pre každého iným spôsobom.
Rada č.7.: zabudnite na všetky moje vyššie spomenuté rady i tie, valiace sa na vás z iných strán, a zažite si mesto po svojom. Určite vo vás niečo zanechá. Köszönöm Budapešť!